Podtatranská kotlina

podtatranska_kotlina_m.jpgPodtatranská kotlina je rozsiahly geomorfologický celok rozprestierajúci sa medzi  Ružomberkom na západe a Podolíncom na východe ohraničený zo severu vysokými pohoriami Chočské vrchy, Tatry a Spišská Magura a z južnej strany Nízkymi tatrami, Kozími chrbtami a Levočskými vrchmi. V úseku medzi Tatranskou Štrbou a Liptovskou Tepličkou sa delí na podcelky Liptovská a Popradská kotlina, v týchto miestach prechádza aj hranica medzi historickými krajmi Liptova a Spiša a tiež rozvodie medzi riekami Poprad (povodie Baltického mora) a Biely Váh (povodie Čierneho mora).


Členovia Neregistrovaného turistického spolku seniorov Kysúc sa vybrali v rámci svojej jubilejnej 25-tej tohtoročnej turistickej vychádzky vo štvrtok 28.10.2017 práve do týchto miest.

Po odchode rýchlika Cassovia zo Štrby, ktorým sme pricestovali,  ostala celá stanica prázdna a tak narýchlo prechádzame koľajisko a následne prechádzame popri chatkách ukrytých v lesnom poraste južne od železničnej trate. Na prvej križovatke ciest (miestne komunikácie) odbočíme vľavo a stúpame na spomínané rozvodie, ktoré tvorí nezalesnený rozložitý chrbát z ktorého obdivujeme ničím nerušené výhľady. Samozrejme, že najviac pozornosti dostáva najvyššie horstvo karpatského oblúka, ale neobídeme tiež nízkotatranský hrebeň na opačnej strane, ktorému dominuje Kráľova hoľa so siluetou rádiového a televízneho vysielača a západným smerom znižujúce sa vrcholky Strednej hole, Orlovej a Bartkovej. Za nižšími kopcami v popredí sa ešte hlavný hrebeň ukáže vrcholom Oravcovej a od hrebeňa na sever vysunutého Veľkého boku. Juhozápadný horizont uzatvárajú tí najvyšší v Nízkych Tatrách - Ďumbier a Chopok.  Severovýchodné výbežky Veľkej Fatry aj charakteristická silueta Veľkého Choča sú už na okraji dnešnej dohľadnosti a severozápadný horizont patrí Roháčom s najvyššou Bystrou a jej susedmi.

Hneď po prekročení diaľnice zastavujeme u objektov pripomínajúcich zaniknutú stredovekú osadu Šoldov z ktorých najvýraznejšími sú základy stredovekého kostolíka nad ktorými je postavený kamenný pamätník.  Návštevníkom má pobyt spríjemniť aj nekrytý stôl s lavicami z masívu a pred nepohodou ochrániť schátralá autobusová zastávka, ktorú sem asi tiež premiestnili vďaka eurofondom. Geologický prieskum, ktorý má dokázať, že toto územie bolo osídlené ešte pred príchodom nemeckých kolonistov už potvrdzuje maketa „vatry zvrchovanosti“.  
O kúsok ďalej na križovatke so štátnou cestou Štrba Važec prichádzame k zachovalému kamennému  míľniku kráľovskej cesty zo 14. storočia.  Podľa ľudových povestí doň otlačil Jánošík svoju stopu, keď sa naň vyštveral aj s vrecom ulúpených dukátov, aby sa pozrel čo sa deje v susednej Štrbe.

Ďalej potom pokračujeme, len sem tam prinútení prechádzajúcim autom uchýliť sa ku krajnici, po štátnej ceste lemovanej silno preriedenou alejou starých topoľov smerom do Važca.  Počas celej cesty až pokiaľ nevkročíme do zástavby nás sprevádzali ničím nerušené výhľady na celý veniec hôr obkolesujúcich túto najvyššie položenú kotlinu na Slovensku.
Ešte asi dva kilometre musíme prejsť dedinou k nášmu hlavnému cieľu – Važeckej jaskyni nachádzajúcej sa takmer na najnižšom nižnom konci obce. Obce, ktorá prežila svoju apokalypsu 17. júla 1931.                   
 

... krátko po 8:00 hodine vznikol požiar v dome Jána Debnára v susedstve Potravného družstva. Tento požiar zdolali hasiči za 1/2 hodiny. Hasiči sa ani nestačili vrátiť na lúky, ku kose, keď znova tesne pred poludním vzbĺkol požiar v humne Jána Sabaku pod Hartom. Požiar sa šíril úžasnou rýclosťou. Drevené obydlia, vtlačené do členitých rodových dvorov napomáhali ohnivým jazykom. Od strechy  ku streche so suchými šindľami bežali iskry. Za necelú hodinu bola celá obec v plameňoch. Za necelých 6 hodín zostalo bez prístrešia okolo 2000 ľudí. Zhorelo 461 domov, k tomu asi toľko poľnohospodárskych stavieb, množstvo domáceho zvieratstva, poľnohospodárske náradie, riad, bohatstvo krojov.
Pri požiari zhorelo 4-ročné dievčatko a ďalšie dievčatko zomrelo na následky popálenia.

Kým si pohorelci znovu postavili príbytky, bývali v pivničných provizóriách, alebo utisnutí u príbuzných.
Na pamiatku onoho dňa roku 1931, každoročne 17. júla na poludnie zaznejú zvony. V tento deň občania ( predovšetkým staršia generácia žien ) chodí v smútočnom.
 Zdroj: kniha Važec, Michal Hybe

Podľa reklamných prospektov je Važecká jaskyňa jedna z najznámejších jaskýň na severnom Slovensku. Hoci dĺžkou patrí medzi kratšie sprístupnené jaskyne (dĺžka prehliadkovej trasy je 235 m, a prehliadka trvá necelú polhodinu), známa je výskytom bohatej kvapľovej výzdoby, pozoruhodnými nálezmi kostí jaskynných medveďov, ako aj vzácnou jaskynnou faunou.

K jaskyni viac ako polhodinu pred pravidelným vstupom a po ďalšej polhodine odchádzame všetci veľmi spokojní s tým čo sme počas prehliadky videli. Takmer všetci sme boli v tejto  jaskyni po prvý krát.

Čas do odchodu vlaku potom využívame na poväčšine „pizzový“ obed  v miestnej pizzerii.

Text a foto Anton Opial

Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!
Click image to open!